Sprevádzanie človeka v ŤaŽkej chorobe – komunikácia so súcitom VIII. Medzinárodná vedecká konferencia v Bardejove 17-18. október 2013

Adventures in Caring Foundations V tomto príspevku nahliadneme do princípov komunikácie, ako ich v svojej praxi využívajú dobrovoľníci nezávislej organizácie Adventures in Caring Foundations. Organizácia vznikla v roku 1985 a jej prínos rozpoznal a ocenil aj prezident Spojených Štátov Amerických George H.W. Bush.

Prejavenie pozornosti Pozornosť prejavujeme tak, že si pozorne všímame signály a náznaky toho, čo pacient v svojom živote pokladá za dôležité. Všímanie si pacienta, jeho prejavov, verbálnych aj neverbálnych, vedie k tomu, že sa pacient v našej prítomnosti cíti uvoľnený a slobodný.

Príklad ...pacient práve obeduje... Pacient nám nikdy nepovie, že ho naša návšteva nepotešila. Aj keď by bol možno radšej, keby ho v čase obeda nikto nerušil. Ako by sa v takejto situácii mala prejavovať naša pozornosť?

Pacienti majú radi svoju rutinu a preto je veľmi vhodné ich na svoju návštevu upozorniť. Opýtať sa ich, kedy by im to najlepšie vyhovovalo, aby sme ich napr. neprekvapili pri obede. Alebo neprišli práve vtedy, keď očakávajú niekoho iného. Jednoducho tým, že im dáme možnosť voľby, im dáme aj možnosť kontroly. Pretože ten, kto môže, aj keď v minimálnej miere veci kontrolovať, si ešte stále pripadá ako slobodný človek. A práve pacient a jeho sloboda je to, čo chceme svojou návštevou a prítomnosťou dosiahnuť.

Príklad ...pacient práve obeduje... Povzbudíme k tomu, aby svoj obed v pokoji zjedol. Dohodneme si s ním iný termín návštevy. Vložíme do jeho rúk moc nad svojím časom a životom. Umožníme mu kontrolu nad situáciou, v ktorej si sám sebe bude pánom. Pacient, ktorému prejavujeme pozornosť, prestáva byť bábkou, ktorá musí všetko vytrpieť a so všetkým sa zmieriť. Stáva sa slobodným človekom, ktorý má moc o sebe ešte stále rozhodovať.

Príklad č.2 Uveďme si iný príklad. Navštívime pacienta v hospici. Pacient je pripútaný na lôžko, ťažko dýcha, ešte ťažšie rozpráva. Keď nás zbadá, jeho oči svietia, je rád, že nás vidí. Vystiera k nám ruky. Ako v takejto situácii prejavíme pozornosť?

Príklad č.2 Pacient tým od nás dostane informáciu, že ho naozaj chceme počúvať, že nám záleží na tom, aby sme rozumeli tomu, čo nám chce povedať.

Príklad č.2 V prípade prejavovania pozornosti sa zameriavame na to, čo je s pacientom ešte v poriadku, čo ešte stále dokáže, čo ešte stále môže urobiť, povedať, naznačiť.

Prekážky prejavovania pozornosti naša snaha mať situáciu pod kontrolou naša predstava o tom, čo pacient potrebuje a čo by sme pre neho určite mali urobiť predpokladanie či predstavovanie si situácie, kedy k pacientovi prídeme, budeme sa rozprávať o danej téme a odídeme. V prípade ťažko chorých pacientov si nikdy dopredu neplánujeme priebeh svojej návštevy presadzovanie seba samých, svojich názorov, svojej viery, svojich dobrých úmyslov

Prejavenie uznania Uznanie prejavujeme tak, že v človeku, ktorého sprevádzame, rozpoznávame výnimočnú osobnosť. Našou snahou je, aby sa pacient, aj napriek svojej chorobe a blížiacej sa smrti cítil dôležitý, výnimočný a nezabudnutý.

Príklad Navštívime pacienta, ktorý má na stolíku položenú knihu. Vedľa nej je v ráme stará svadobná fotka. Ešte váza, a v nej čerstvé kvety...

Príklad Pacientovi pomôžeme aspoň na chvíľu zabudnúť na bolesť a sústrediť sa na to, čo malo v jeho živote skutočný význam.

Prekážky prejavovania uznania presvedčenie, že pacient očakáva náš názor, našu radu naša prehnaná snaha mu takúto radu poskytnúť používanie fráz, klišé porovnávanie jeho príbehu s naším alebo iným príbehom

Pacient nám nezveruje svoj príbeh, aby sme ho komentovali, kritizovali alebo hodnotili. Zveruje nám svoj príbeh, aby sme si ho vypočuli. Nepotrebuje našu dobre mienenú radu alebo poznanie, ako by sme danú situáciu riešili my. Potrebuje iba trpezlivého človeka, ktorému môže zveriť svoje pocity skôr, ako navždy odíde. Človeka, pri ktorom zakúsi pocit vlastnej dôležitosti.

Prejavenie nehy Nehu prejavujeme dotykom, objatím, milým prístupom, pohladením. Nehu prejavujeme aj humorom, alebo nefalšovanou slzou v oku. Prejavenie nehy v pacientovi zanechá pocit tepla, radosti a pokoja. Prejavením nehy dávame pacientovi najavo, že nám nevadí to, ako ho choroba zmenila a poznačila, že pre nás je a zostáva krásny, hodný dotyku, hodný objatia.

Nehu neprejavujeme automaticky Nehu neprejavujeme automaticky. Prejavenie nehy je dôsledkom toho, čo všetko už o pacientovi vieme, čo všetko sme vypozorovali, aký vzťah sme si dovtedy vybudovali. Sú pacienti, ktorí, keď nás vidia, automaticky k nám vystierajú náruč. Tešia sa na nás, chcú, aby sme ich objali. Sú pacienti, ktorí nám dovolia sadnúť si na kraj postele, aby nás mali bližšie, aby nás mohli držať za ruku. Sú však aj takí, ktorí sú rezervovanejší, podajú nám ruku na privítanie a dosť. Treba ich rešpektovať. Naším cieľom je, aby sa práve oni cítili príjemne. Prejavenie nehy je niečo veľmi osobné, veľmi veľavravné a ľudia, ktorým sa pre chorobu nehy dostáva menej – ľudia chorí a zomierajúci - ju dokážu veľmi oceniť. Prejavením nehy im komunikujeme, že ani choroba a dokonca ani smrť nám nezabránia v tom, aby sme ich mali radi práve takých akí sú.

Prekážky prejavovania nehy sami seba berieme príliš vážne prejavovanie nehy je pre nás niečo cudzie a neprijateľné

Prijatie skutočnosti Dokážeme prijať veci také aké sú, bez toho, že by sme ich chceli zmeniť alebo napraviť. Dokážeme sa zmieriť s tým, čo nám pacient odkomunikuje a nič k tomu nepridávať, aj keď máme na určité veci úplne iný názor. Prijatie skutočnosti znamená pripustiť si, že ako človek mám obmedzené poznanie a na niektoré otázky nepoznám odpoveď.

Pacient bude sám sebou, zraniteľný, odovzdaný, bez strachu, že to zneužijeme, že sa ho budeme snažiť utešiť alebo presvedčiť, že jeho pocity nemajú opodstatnenie.

Prekážky prijatia skutočnosti vyhýbanie sa realite smrti, ťažkým otázkam, ktoré so sebou prináša predstieranie odpovedí, ktoré nemáme permanentná snaha veci vyriešiť namiesto toho, aby sme ich pacientovi pomohli prijať neutále hľadanie vinníka, posudzovanie, kritizovanie alebo ľahostajnosť

Príbeh V hospici leží žena...

Neexistuje univerzálna rada, ani odpoveď, ktorú by sme mali povedať niekomu, kto je ťažko chorý, niekomu, kto zomiera. Pri lôžku ťažko chorého človeka sa však môžeme oprieť o spomínané štyri princípy a na ich základe s pacientom nadviazať komunikáciu. Hospicová sestra v našom príbehu povedala možno dve vety, ale ťažko chorej žene dokázala prejaviť pozornosť (všimla si jej bolesť a strach), uznanie (trpezlivo počúvala jej jedinečný príbeh), nehu (zvierala jej dlane v svojich rukách) a prijatie (nesnažila sa jej dať falošnú nádej, nesnažila sa veci vyriešiť...).

Princípy komunikácie so súcitom Prejavenie pozornosti Prejavenie uznania Prejavenie nehy Schopnosť prijatia

Ďakujem za pozornosť natalia.kacianova@gmail.com