Halloween alebo dušičky Hľadanie Svetlonosov Halloween alebo dušičky
Vznik sviatku Na Slovensku má úcta k mŕtvym veľmi silnú tradíciu a jej korene nachádzame už v pohanských časoch. Tento zvyk má pôvod v keltskej tradícii – sviatku Samhaim, ktorý sa slávil v deň keltského Nového roka, čo pripadalo na 1. november. Kresťanstvo tento obyčaj prebralo a dalo mu nový obsah v podobe Sviatku Všetkých svätých a následných Dušičiek – Pamiatky zosnulých. Podľa keltskej tradície sa v túto noc prelínajú svety mŕtvych a živých. Kelti zapaľovali oheň, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, aby sa mohli zohriať a stráviť noc s pozostalými. Počas samhainskej noci Kelti pálili figuríny ako symbol choroby, trápenia a starostí, aby mohli očistení začať Nový rok.
Sviatok Všetkých svätých, Pamiatka zosnulých alebo aj Dušičky Kresťania, Kelti, Slovania, Íri, Američania a Gréci
Kresťania Sviatok Všetkých svätých je predovšetkým sviatkom katolíckej cirkvi. Na Dušičky sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. Tento deň sa u katolíkov považuje za deň spomienky na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba.
Tradície Začiatkom 20. storočia sa hlavne vo vidieckom prostredí rozšírila tradícia pálenia sviečok. Vence a kvetinová výzdoba pribudli až oveľa neskôr. Na Slovensku sa začali dodržiavať aj určité rituály, napríklad na Orave a Liptove nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere, pridali i chlieb a maslo, zámožnejší aj pálenku ako jedlo pre „dušičky“. Tradovalo sa, že ak by v túto noc zomrelí na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Ďalším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným s prosbou o ich modlitby za pokoj duše. Najčastejšie sa rozdával čerstvo upečený chlieb alebo menšie bochníčky tzv. duše alebo dušičky. Ďalšou tradíciou bolo pečenie tradičného pečiva – žemlí v tvare hnátov, položených do tvaru kríža, ktoré sa zvykli nazývať aj ako „kosti svätých“. 1. novembra a 2. novembra sa pieklo aj štvorhranné pečivo plnené makom či džemom, pričom sa zvyklo prezývať aj „dušičkami.“
Legendy Jedna z legiend hovorí, že v predvečer dušičiek vystupujú duše zomretých z očistca. Lampy sa namiesto olejom plnili maslom, aby si ho duše mohli vziať a potrieť ním rany, ktoré v očistci utŕžili. Verilo sa, že s ranným zvonením kostolných zvonov sa duše vracali späť do očistca. S dušičkami sa spájajú aj ľudové pranostiky. Jedna z nich hovorí, že ak na Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy. Ak ľudia zbadali na Dušičky inovať, veštilo to tuhé mrazy na Vianoce a pod.
Halloween Halloweenu, ako i naše dušičky pochádza z keltského sviatku Samhian. Verilo sa, že vychádzajú škriatkovia, ktorí môžu ovplyvňovať ľudí. Ľudia prezliekali, aby zmiatli tieto bytosti a v podstate to bol večer plný čarov, ktorý Kelti svätili. Tento deň bol vnímaný aj ako čas, keď sa úplne zužuje hranica medzi svetom mŕtvych a živých. Verilo sa tiež, že v tento deň sa vracajú duše zosnulých na zem a živí zase môžu práve v tento deň navštíviť podsvetie. Dnešná podoba Halloweenu vznikla v Amerike. Írski a škótski prisťahovalci boli predovšetkým protestanti, ktorí neslávili cirkevné Dušičky. Vrátili sa preto k pohanskej verzii sviatku. Íri, ktorí sa do Ameriky prisťahovali najmä v 19. storočí, začali robiť svetlonosov z dýň, namiesto dovtedy tradičnej repy a sviatok sa rýchle medzi ľuďmi udomácnil.
Legenda o Jackovi Jack bol lakomý kováč, ktorý sa veľmi často a rád pozeral na dno pohárika. Jedného dňa, keď mal opäť poriadne „pod čapicou“, si po neho prišiel čert. Jack však bol nielen opilec, ale i šibal, ktorému sa podarilo čerta prekabátiť. Čert mu musel prisľúbiť ešte desať rokov života. O stanovený čas bol čert späť. Jack mu tlmočil posledné prianie – chutné jabĺčko zo stromu. Pekelník sa vyšplhal na jabloň. Jack však bol rýchlejší a do kôry stromu vyrezal kríž, čím čerta na strome uväznil. Za vyslobodenie mu čert musel sľúbiť, že brány pekelné pre Jacka zostanú navždy zatvorené. O niekoľko rokov Jack zomrel. Pre jeho lakomstvo a zlé skutky nepatril do neba, no i z pekla, tak ako mu to čert prisľúbil, ho „vykázali“. Čo mu zostávalo? Len naveky sa túlať tmou. Čert sa však nad ním zľutoval a podaroval mu uhlík z pekelnej pahreby. Ten si úbohý kováč vložil do lampáša z vydlabanej repy.
Antické Báje Príbeh o Persefone patrí medzi príbehy, kde sa prelína svet živých a mŕtvych. Hádés, Persefónu uniesol a v podsvetí ju pojal za manželku. S únosom dcéry však jej matka Démétér nesúhlasila a poprosila najvyššieho boha Dia o pomoc. Nakoniec Persefona opúšťa podsvetie a žije na našom svete dve tretiny roka. Ako uvádza Vojtech Zamarovský v knihe Bohovia a hrdinovia antických bájí, na jar prichádza Persefona na svet a Démétér dáva z radosti nad jej návratom plodivú silu rastlinám, aby ju celá príroda vítala kvetmi a zeleňou. Keď sa potom na konci jesene Persefona vracia do ríše mŕtvych, Démétér za ňou smúti a s ňou sa odieva do smútočného šatu aj celá príroda. Jej každoročný zostup do podsvetia a opätovný návrat symbolizoval zimné umieranie a jarné oživenie prírody. Zasvätenci verili, že po smrti ožijú podobne, ako sa rodí z obilného zrna nový klas.
SVetlonos Nielen Íri či Američania majú v tradíciách dlabanie tekvíc. Sú to aj Slováci. U nás sa to volalo hľadanie svetlonosa. Je to starý zvyk. Ľudia, keď sa vracali z návštevy hrobov tak, mali tieto tekvičky pekne vydlabané a osvetlovali im cestu z cintorína. V starých slovenských tradíciách bol Svetlonos nadľudská bytosť. Hovorí sa, že kradli v kostole sviečky a upíjali si z omšového vína. Mysleli si, že sa po smrti stanú svetlonosmi. Svetlonos bol ten, ktorý človeka zviedol z cesty do lesa a niekedy sa to skončilo tragicky, že sa prevrátil s vozom a podobne. Je to také blúdne svietlo. Niekto, kto zvádza pocestného z tej správnej cesty.